fanfiction ~ She reminds me Katherine

She reminds me Katherine - Chapter seven

25. března 2012 v 21:19 | Domča

Neuveriteľne som sa triasla. Snažila som sa nehýbať a nevydať ani hláska, ale mala som pocit, akoby som pišťala, hoci len veľmi potichu. Vedela som, že to bol upír. Z toho kresla vyskočil na nohy v priebehu stotiny sekundy... Ibaže som nevedela, kto to bol a čo chcel. Preglgla som a sústredila sa. Čo mám spraviť? Povedať niečo? Či radšej mlčať?
"Ehm..." začal. Pôsobil tak... hamblivo. Akoby som ho pristiha pri niečom, čo nechcel, aby niekto videl. Lenže ja som ho "pristihla" akurát tak pri počúvaní hudby. Čo je na tom zlého?
Oddašľala som si. "Prepáč, ja... nechcela som," začala som gestikulovať rukami a znázorňovať jeho priestor, pričom som cúvala. "Nechcela som ťa rušiť. Len... pokračuj."

New name for fanfiction

25. března 2012 v 13:42 | Domča
Nemohla som si pomôcť, ale predchádzajúci názov mi na túto poviedku nesedel, tak som vymyslela nový a keďže som sa nudila, spravila som aj novú ikonku :D. No, ja viem, že to nie je nič moc, ale chcela som niečo jednoduché, čo dám do menu... Mimochodom, názov poviedky je She reminds me Katherine, čo v preklade znamená "Pripomína mi Katherine". A celkom sa mi to páči. Už som sa pustila do písania ďalšej kapitoly, lenže sama ešte nemám jasno, ako to bude s Damonovou rodinou, takže si to musím vymyslieť. Nevadí, snáď mi to pôjde rýchlo, lebo ma to písanie baví :D. Ok, idem dať tú ikonku do menu a skúsim dačo napísať... A ešte mám jendu vec - včera ste zase prekonali rekord v návštevnosti! 88 ľudí! ;)) Ale mám pocit, že ten toplist mi nejako blbne, pretožne napríklad predvčerom, keď som na blog pozerala tesne pred polnocou (išla som spať asi o jednej :D ) tam ukazovalo 70 ľudí a deň na to mi na blogu ukázalo, že to tu navštívilo 83 ľudí...
No nič, obehnem Affs a idem písať, ahojte :)

Our mistakes makes us who we are - Chapter six

22. března 2012 v 18:34 | ♥Domča♥

S mojím byciklom som zastala pred Damonovou vilou a zhlboka sa nadýchla. Tentokrát nesmiem byť tak zraniteľná. Nesmie ma vidieť plakať. Sľúbila som si, že spravím všetko pre to, aby som mu pomohla a moje slzy by k tomu nepomohli ani trochu, práve naopak, ešte by to aj zhoršili.
Prišla som ku dverám a zdvihla prst, že zazvoním, keď som sa zarazila. Mám tam ísť? Zrazu som začala pochybavať, v mojej mysli sa začali vytvárať názory pre a proti... Je to predsa pomaly stopäťdesiat ročný upír, vie si poradiť aj sám, keby som tam šla, len by som ho otravovala... Ale je to aj môj priateľ, a tí si navzájom pomáhajú!... Lenže čo ak moju pomoc nepotrebuje?
Ruka mi klesla späť k telu. Úporne som premýšľala, zvažovala všetky možnosti a pri tom si usilovne kúsala spodnú peru. Hneď, ako som si to uvedomila, prestala som s tým, lebo tečenie krvi z pier by asi veľmi nápomocné nebolo.
Chvíľu som len počúvala, či je niekto v dome, napínala som uši, len aby som začula hocijaké znamenie, ktoré by ma jednoznačne presvedčilo, či dnu ísť mám, alebo nie. Nič som však nepočula - pochopiteľne. Pokiaľ počutý byť nechce, nebude. Možno nechce, aby som vedela, že je vnútri. Vduchu ma tá myšlienka okamžite ranila, ale navonok som si to len priznala - jednoducho nechce, aby som ho otravovala.
Otočila som sa na päte a spravila krok vpred, no vzápätí som zastala a obrátila sa naspäť. Sľúbila som si predsa, že mu pomôžem. Tak to predsa aj dodržím, nie? Pohla som sa smerom ku dverám a ruka mi zamrzla presne v tej istej polohe, ako predtým... tesne pred zvončekom. Dokelu! Nemôžem tam len tak vtrhnúť! Ak aj áno, čo by som mu povedala? Ehm, prepáč, ja chcem len vedieť, ako bolo to všetko s Katherine...? Nie...
Bože môj... Keby to niekto natáčal, má zo mňa dokonalú komédiu! Nechcela som sa tu už ďalej strápňovať a pôsobiť zúfalo, tak som sa obrátila smerom k bicyklu. No potom som sa ešte raz otočila naspäť a konečne si to všimla. Vstupné dvere boli otvorené.

Our mistakes makes us who we are- Chapter five

21. března 2012 v 15:06 | ♥Domča♥

"Ako si ma mohla takto odfajčiť?!" urazene opakovala Caroline. Zavolala som jej, že neprídem, lebo sa nacítim dobre. Nečakala som, že to pochopí, ale ona na mňa bola naozaj naštvaná.
"Car, ja... vážne mi nie je dobre. Ver mi, že keby som mohla, prídem, ale v takomto stave... Myslím, že by som si z toho scenáru aj tak nič nezapamätala. Vážne," bránila som sa.
Vzdychla. "Čakala som na teba. Odmietla som dokonca pozvanie na rande! Kvôli tebe... aby sme mohli trénovať a aby si dostala tú novú rolu. Naozaj chcem, aby si ju dostala, Elena."
Začala som sa cítiť previnilo, no hneď som aj bľabotala: "Ja viem, aj ja tú rolu chcem dostať..."
"Ale... Z tvojho správania nevidím, že by si tú rolu naozaj chcela a mám pocit, že ja som tu jedniná, kto je schopný sa pre ňu obetovať. Okrem toho, je to - teda, pokiaľ budeš pokračovať takto, nebude to - tvoja rola, tvoj život a viem, že ma do toho nič nie je, ale ja som ti vážne chcela len pomôcť."
"Caroline..."
"Nezačínaj!" prerušila ma. "Nezačínaj sa z toho vyhovárať. Beztak mám pocit, že sa s tebou niečo deje. Ja viem... viem, že nie som Bonnie, ale aj mne to môžeš povedať. Vidím, že dačo nie je v poriadku, Elena, nie som slepá. Ibaže nie som ani večtec, neviem čítať myšliekny, takže ti nemôžem pomôcť, pokiaľ mi nepovieš, čo ti je."
Chvíľu bolo ticho, ja som premýšľala nad tým, čo povedala. Chcela som jej povedať všetko to okolo Damona, ale... ona ani nevie, že je upír, nezniesla by to. Jediný človek, ktorému sa môžem zveriť, je naozaj len Bonnie.

Our mistakes makes us who we are - Chapter four

19. března 2012 v 17:19 | ♥Domča♥

Zobudila som sa o siedmej, čo pre mňa bolo pomerne skoro - teda na to, že bol víkend. Už som sa chcela otočiť chrbtom k buíku a znovu zaspať, keď som si spomenula na Caroline. Sľúbila som jej, že cez víkend budeme skúšať na ten konkurz... Ach bože, mne sa tak nechce... Počkať..! Keď som zaspávala, bol tu predsa Damon! So zamračeným pohľadom som sa poobzerala po izbe. Nechce ma nejako nachytať?! Čakala som, že ho uvidím stáť za skriňou, ako mu vytŕča kúsok šiat, alebo že zbadám jeho nohy, ak by bol za záclonou. Lenže on tam nebol.
"Damon?" spýtala som sa (možno prehnane s obavami). Mala som obavy - ale nechcela som to dať najavo. "Damon...?" zapakovala som. Nie je tu. Ako to, že tu nie je? Pozrela som na nočný stolík, kam mi vždy pokladá odkazy, ak chce, aby som niečo vedela. Taktiež nič.
Stále zamračená - no i trochu urazená, že mi nedal vedieť - som zamierila do kúpeľne. V dome bolo ticho, všetci ešte spali. Mama vždy spí do ôsmej, otec do deviatej či desiatej, presne ako ja.
Vzala som do ruky kľučku a potlačila ju dolu. Vyzerala, že sa poddala, no dvere nešli otvoriť. Žeby sa zasekli? Pravda, mali sme ich odvtedy, čo sme naposledy renovovali náš dom. Bolo to tuším pred desiatimi rokmi, teda som mala asi sedem. Zasekávali sa, síce nie často, ale robili to. Keď som bola mladšia, vždy ma to strašne nahnevalo, pretože som sa po hororoch s Car a Bonnie strašne bála, že je niekto vo vnútri.
Zaprela som sa do dverí silnejšie a konečne sa otvorili. Podišla som k zarkadlu a trochu som sa zarazila. Bože! Takto som vyzerala včera večer pred Damonom?! Dokelu! No, toto vždycky "poteší". Rýchlo som sa zamkla a osprchovala sa. Bolo tuším pol ôsmej, keď som si dávala make-up a zazvonil mi mobil.

Our mistakes makes us who we are - Chapter three

10. března 2012 v 20:36 | ♥Domča♥

Takže mama súhlasila. Otec bude tiež, skoro vždy sa zhodnú. To znamená, že Bonnie pravdepodobne príde. Tešila som sa na ňu, i keď som mala isté pochybnosti... Sľúbila som si, že jej poviem o Damonovi, ale bála som sa. Prečo? Bála som sa, že mu to povie?! Absurdné! Alebo...?
Odvtedy, čo odišla, sa predsa nič nezmenilo... Stále som si to opakovlala, ale nevedela som sa zbaviť pocitu, že to nie je pravda. Netušila som prečo. Nechcela som, aby sa niečo zmenilo. Chcela som jej povedať o Damonovi, akoby to bol len normálny chalan, žiaden upír, akoby tu Bonnie bola a stačilo by, že jej zavolám a ona prebehne zez ulicu a je tu...
Prevalila som sa v posteli na druhý bok a pozrela na hodinky. 23:38. No pekne. Zajtra je sobota, ale Caroline nejde na víkend k starým rodičom, takže budeme skúšaľ na konkurz. Dohodli sme sa - preklad: Caroline povedala -, že začíname o deviatej. Ja som cez víkend totálne mimo, čiže vstávam asi o dvanástej... Preto som si dnes išla ľahnúť o desiatej, aby som sa ráno zobudila o relatívne normálnom čase. Lenže nezabralo to - namiesto toho, aby som tu už od desiatej odfukovala, myslím celý čas na Bonnie a Damona.

Už som začala písať 3th chapter... :)

9. března 2012 v 22:24 | ♥Domča♥
Ako je už uvedené v nedpise, začala som písať ďalšiu (tretiu) kapitolu poviedky o TVD. :)
Mňa osobne to teda baví, ale neviem ako vás... ;D
Ani neviem, kedy ju sem dám, keďže je už skoro pol jedenástej a ja ju nemám dokončenú - okrem toho chce sa mi spať ... Takže dnes tu už asi nebude :D. Ale možno zajtra... Poobede idem síce s komoškou do kina (Journey 2 The Misterious Island), ale doobeda som bola vďaka voľbám uštrená štvorhodinového tréningu :D
Takže skáčem dva metre päťdesiat!! :D Každopádne, chcela som len o tej kapitole: budem naozaj veľmi rada, ak si jun prečítate, ale ak vás to nezaujíma, nebudem vás do toho nútiť :)
Už asi pôjdem, tak Affíčka, zapisujte sa SEM, ak chcete ostať Affíčkami, lebo neviem, či je to za zálhlaví napísané príliš malým najväčším písmom, alebo čo, ale skoro každá Aff, čo sem príde, okomentuje iný článok, ale zapísať sa to nie :D!! No, väčším písmom to už napísať nejde, tak prepáčte... :/
Ale už idem, dobrú noc, sladké sny :* ;)

Our mistakes makes us who we are - Chapter Two

2. března 2012 v 15:24 | ♥Domča♥

Druhá kapitola poviedky TVD - Part One (chapter two)

Ahoj!" zvolala Bonnie hneď, ako som prijala jej hovor.
"Čau!" odvetila som (snáď) s rovnako nadšeným úsmevom. Chcela som byť tak nadšená ako ona, lenže po tom, ako som si uvedomila všetko to okolo Damona, som na to nemala ani chuť, ani náladu.
"Čo je?" spýtala sa a odrazu vyzerala ustarostene. Myslím tým naozaj ustarostene. Keď už nič iné, bola som rada, že aspoň moj vzťah s Bonnie sa nezmenil po tom, ako odišla. Vlastne ma to potešilo.
Usmiala som sa. Tentoraz to bolo úprimnejšie, bola som povzbudená myšlienkou, že budem úprimná aspoň ku niekomu. Áno, rozhodla som sa, že jej poviem, ako som na tom s Damonom. Veď je to moja najlepšia kamoška, nechcem, aby sa pokazilo to, čo bolo medzi nami. Chcem, aby to bolo tak, ako predtým. Aby som pred ňou nemusela nič skrývať. No hlavne som chcela, aby som sa na ňu nemusela pozerať len cez počítač... Vtom mi to napadlo.
...

http://thingsilike-poviedka-tvd.blog.cz/

28. února 2012 v 17:42 | Domča
Čawwwte ;D
Kapitoly mi tu zaberajú veľa miesta, tak som sa rozhodla, že založím špeciálny blog, ktorý bude len pre uverejňovanie nových kapitol ;) Budem sem pridávať odkazy na ne, keby ste si ich chceli prečítať. Za čítanie poviedky vám vopred ďakujem ;)
Blog nájdete kliknutím SEM :)
Tumblr_ly0kb3zcm21rnbghlo1_500_large

Our mistakes makes us who we are - Chapter One

28. února 2012 v 15:24 | ♥Domča♥
"Elena!" zahriakla ma Caroline.
Zažmurkala som. "Čo?"
Prevrátila očami. "Môžeš sa sústrediť aspoň na jednu sekundu? Snažím sa ťa pretlačiť do jedného z budúcich veľkých filmových hitov, a ty ma úplne ignoruješ! Vieš o tom, že pekná tvárička na to nestačí, však? Musíš sa naučiť hrať!" Snažila sa síce o karhajúci a vážny tón hlasu, ale veľmi jej to nešlo.
"Prepáč," vzdychla som. "A ďakujem. Že mi s tým pomáhaš."
Trochu uvoľnila postoj. "Fajn. Neni zač." Potom sa zase narovnala, akoby dostala nápad. "Jendiné, čo od teba chcem, je to, aby si sa sústredila a zvládla ten konkurz."
"Caroline..."
"Nie! Neodporuj! Pozri - tvoja postava, Rebecca, je v roku 1860. Snaž sa, aby si sa tak správala, vyzerala a pôsobila. Prosím. Urob to aspoň pre mňa, keď už nie pre seba."
"Ja," znovu som vzdychla a pokrútila hlavou. "Ja neviem, či to dokážem."
Čo? Nebol to len tak náhodou vždycky tvoj sen? Hm?"
"Bol, ale... Vieš, keď to prišlo, nie som si tým už taká istá."
"Elena. Počúvaj ma. Čo by ti povedala Bonnie?" nadvihla obočie.
Stíchla som. Moja najlepšia kamoška sa pred rokom presťahovala do New Yorku a jedniný kontakt, čo máme, je skype. Chýba mi, keďže sa poznáme asi od siedmych, čiže už desať rokov. Ona bola vždycky tá, s ktorou som sa radila ohľadne toho, čo si mám obliecť - nie Caroline. Ona bola vždy tá, s ktorou som diskutovala o chalanoch a ako trinásťročná vymíšľala klebety - nie Caroline. Car o tom vie. Vie, že nie je prvá na zozname. A práve teraz to využíva.
"Caroline..."
"Ani to neskúšaj," zdvihla jeden prst, "nevyhýbaj sa odpovedi."
Rezignovane som pokrútila som hlavou. "Povedala by, že... Že som o tom vždy snívala, a že aj neschmatnem dobrú príležitosť, som už totálen vymletá," odrecitovala som.
Car prikývla. "Tak...?"
"Tak čo?"
"Musíš ju predsa počúvnuť, nie?" usmiala sa.
Pridala som sa k nej. "Fajn. Posnažím sa."
"Okej, takže - teraz si prejdime tú scénu, kde sa Rebecca stretne s Annou..."
***
Rozvalila som sa na posteľ a vzdychla som si.
Práve som dorazila od Caroline a cítila som sa neuveriteľne vyčerpaná.
Checela som len zaspať a nezobudiť sa buď vôbec, alebo až po tom celom haló okolo toho konkurzu - kvôli Caroline...
Zazvonil mi mobil. Lenivo som pozrela na text, ktorý mi oznamoval, že mi volá Damon.
Ihneď som sa rozžiarila. Bola som do neho zbláznená. Ja som pre neho bola iba kamoška, ale mne to v pohode stačilo.
"Ahoj," ozvala som sa do telefónu.
"Čau!" odvetil. "Nechceš si niekam vyraziť?"
"Jasné, kam?"
Ja neviem... Do kina? Počul som, že ťa Caroline terorizovala s tou rolou."
Zasmiala som sa. "Hej. Počul? Bol si za dverami?"
"Ty vieš, že za dverami byť nemusím, aby som vás počul," smial sa.
To bola pravda. Upíri počuli na väčšie vzdialenosti ako ľudia. Boli aj dokonalejší, viac sexi a všetko možné. Preto som ho tak zbožňovala. "Hej."
"Tak...? Prídem po teba?"
"Ehm... jasné! Počkať," zarazila som sa. Rodičia mi predsa dali domáce väzenie, preč z domu sa nedostanem. Postavila som sa z postele a s telefónom v ruke som bežala ku oknu. Videla som cez neho na dvor... bol tam otec, opekal. No do riti! Tade prekĺznuť nemôžem. Mama je v kuchini... cez okno mojej sestry by to ešte možno šlo, lenže naša suseda by ma určite videla, keďže viem, že tie jej podlizné čierne očká prechádzajú po našom dome odvtedy, keď som sa pokúsila utiecť po prvýkrát. Teda, pokiaľ by ju so žalovaním nepredbehla moja deväťročná sestra.
"Počkať čo?"
"Ehm, ja... dnes nemôžem. Dostala som domáce väzenie."
"A...? Vylez oknom, auto zaparkujem o ulicu ďalej, aby ma tvoji rodičia..."
"O to nejde," skočila som mu do reči, "otec opeká na dvore a bonzáčka je doma. Keby ma zbadala, mojej mame by sa to donieslo predtým, ako by som sa vrátila naspäť. Však vieš..."
"Aha," súcitne povzdychol. "Ale ja sa nudím. Prídem k tebe, fajn? Mňa zbadať ani nestihnú."
Usmiala som sa. "Fajn, čakám ťa," ... škoda, že ja sa teším na teba viac, než ty na mňa, dokončila som v mysli.
Zložil.
Znovu som si sadla na posteľ a pozerala sa uprene do mobilu. Vravel, že príde. Musím vyzerať zaujato, nie tak, že na neho čakám, odkedy sme sa dohodli, že...
V momente sedel pri mne. Myklo mnou, až som od neho odskočila.
Zasmial sa. "Pozerala si CSI?"
Zamračila som sa. "Hej, prečo?"
"Je to vidieť. Začínaš byť paranoidná."
"Hej!" hodila som do neho vankúš, no šikovne sa uhol a moja "zbraň" skončila na zemi.
Ľahla som si. Damon sa rozvalil vedľa mňa.
"Tak?" spýtal sa.
"Tak čo?" odvetila som nechápavo.
"Čo budeme robiť? Neorišiel som sem na to, aby sme tu len tak ležali."
"Tak sa s tým - len takým ležaním - budeš musieť uspokojiť. Práve som sprišla od Car, som dosť unavená a popravde by som tu a teraz najradšej zaspala," vzdychla som si.
"Tak fajn," prevalil sa na bok, takže teraz bol ku mne tvárou a ja som mohla ešte lepšie vidieť tie jeho krásne modré oči... Jemne som potriasla hlavou. Teraz nie je vhodný čas na to, aby som na neho takto myslela. Jediný náznak a... zbadá to. Zistí to. A neše priateľstvo by bolo v troskách...
"Poďme kecať," zahlásil.
Zasmiala som sa. "Čo si baba?"
Usmial sa, ale stále mi pozeral rovno do očí. Skoro som skolabovala, len aby som nedala najavo, ako veľmi sa mi páči.
"Možno. Čo ten film?"
"Čo s ním?"
"Kedy je konkurz?"
Zamyslela som sa. Caroline mi to pripomínala každý deň, ale ja som na to vždy zabudla. A nikdy som si nevedela spomenúť. "Neviem," priznala som. "Asi o mesiac, či tak nejak."
"Fúha... Tak o mesiac je to už asi... mesiac."
Zasmiala som sa. "Tak možno nie."
Na stole mi zapípal počítač. Mala som ho stále zapnutý, tak som k nemu pribehla a otvorila ho. Damon sa na boku prevalil tak, aby na mňa videl.
"Ach," vzdychla som, že som na to zabudla. "To je Bonnie. Už sú štyri, voláme si vždy presne o tomto čase."
"V pohode..."
"Nie, nemusíš..."
"Ale musím," prerušil ma. "Ste nejlepšie kamošky, je v pohode, ak chcete byť samé. Chápem to." Pomaly sa zdvihol z postele. Zastavil sa pri mne, zozadu ma objal a dal mi pusu na líce. Usmiala som sa, ale nebol to úprimný úsmev. Bolelo ma to. Skutočnosť, že ja z neho nikdy nebudem mať viac, ako len tento kamarátsky bozk. Nikdy.
"Maj sa," pozdravil ma a už ho nebolo.
Do očí sa mi nahrnuli slzy, no hneď som ich zotrela. Na počítači som zapla webcameru a prijala hovor od Bonnie.
 
 

Reklama