Our mistakes makes us who we are - Chapter One

28. února 2012 v 15:24 | ♥Domča♥ |  fanfiction ~ She reminds me Katherine
"Elena!" zahriakla ma Caroline.
Zažmurkala som. "Čo?"
Prevrátila očami. "Môžeš sa sústrediť aspoň na jednu sekundu? Snažím sa ťa pretlačiť do jedného z budúcich veľkých filmových hitov, a ty ma úplne ignoruješ! Vieš o tom, že pekná tvárička na to nestačí, však? Musíš sa naučiť hrať!" Snažila sa síce o karhajúci a vážny tón hlasu, ale veľmi jej to nešlo.
"Prepáč," vzdychla som. "A ďakujem. Že mi s tým pomáhaš."
Trochu uvoľnila postoj. "Fajn. Neni zač." Potom sa zase narovnala, akoby dostala nápad. "Jendiné, čo od teba chcem, je to, aby si sa sústredila a zvládla ten konkurz."
"Caroline..."
"Nie! Neodporuj! Pozri - tvoja postava, Rebecca, je v roku 1860. Snaž sa, aby si sa tak správala, vyzerala a pôsobila. Prosím. Urob to aspoň pre mňa, keď už nie pre seba."
"Ja," znovu som vzdychla a pokrútila hlavou. "Ja neviem, či to dokážem."
Čo? Nebol to len tak náhodou vždycky tvoj sen? Hm?"
"Bol, ale... Vieš, keď to prišlo, nie som si tým už taká istá."
"Elena. Počúvaj ma. Čo by ti povedala Bonnie?" nadvihla obočie.
Stíchla som. Moja najlepšia kamoška sa pred rokom presťahovala do New Yorku a jedniný kontakt, čo máme, je skype. Chýba mi, keďže sa poznáme asi od siedmych, čiže už desať rokov. Ona bola vždycky tá, s ktorou som sa radila ohľadne toho, čo si mám obliecť - nie Caroline. Ona bola vždy tá, s ktorou som diskutovala o chalanoch a ako trinásťročná vymíšľala klebety - nie Caroline. Car o tom vie. Vie, že nie je prvá na zozname. A práve teraz to využíva.
"Caroline..."
"Ani to neskúšaj," zdvihla jeden prst, "nevyhýbaj sa odpovedi."
Rezignovane som pokrútila som hlavou. "Povedala by, že... Že som o tom vždy snívala, a že aj neschmatnem dobrú príležitosť, som už totálen vymletá," odrecitovala som.
Car prikývla. "Tak...?"
"Tak čo?"
"Musíš ju predsa počúvnuť, nie?" usmiala sa.
Pridala som sa k nej. "Fajn. Posnažím sa."
"Okej, takže - teraz si prejdime tú scénu, kde sa Rebecca stretne s Annou..."
***
Rozvalila som sa na posteľ a vzdychla som si.
Práve som dorazila od Caroline a cítila som sa neuveriteľne vyčerpaná.
Checela som len zaspať a nezobudiť sa buď vôbec, alebo až po tom celom haló okolo toho konkurzu - kvôli Caroline...
Zazvonil mi mobil. Lenivo som pozrela na text, ktorý mi oznamoval, že mi volá Damon.
Ihneď som sa rozžiarila. Bola som do neho zbláznená. Ja som pre neho bola iba kamoška, ale mne to v pohode stačilo.
"Ahoj," ozvala som sa do telefónu.
"Čau!" odvetil. "Nechceš si niekam vyraziť?"
"Jasné, kam?"
Ja neviem... Do kina? Počul som, že ťa Caroline terorizovala s tou rolou."
Zasmiala som sa. "Hej. Počul? Bol si za dverami?"
"Ty vieš, že za dverami byť nemusím, aby som vás počul," smial sa.
To bola pravda. Upíri počuli na väčšie vzdialenosti ako ľudia. Boli aj dokonalejší, viac sexi a všetko možné. Preto som ho tak zbožňovala. "Hej."
"Tak...? Prídem po teba?"
"Ehm... jasné! Počkať," zarazila som sa. Rodičia mi predsa dali domáce väzenie, preč z domu sa nedostanem. Postavila som sa z postele a s telefónom v ruke som bežala ku oknu. Videla som cez neho na dvor... bol tam otec, opekal. No do riti! Tade prekĺznuť nemôžem. Mama je v kuchini... cez okno mojej sestry by to ešte možno šlo, lenže naša suseda by ma určite videla, keďže viem, že tie jej podlizné čierne očká prechádzajú po našom dome odvtedy, keď som sa pokúsila utiecť po prvýkrát. Teda, pokiaľ by ju so žalovaním nepredbehla moja deväťročná sestra.
"Počkať čo?"
"Ehm, ja... dnes nemôžem. Dostala som domáce väzenie."
"A...? Vylez oknom, auto zaparkujem o ulicu ďalej, aby ma tvoji rodičia..."
"O to nejde," skočila som mu do reči, "otec opeká na dvore a bonzáčka je doma. Keby ma zbadala, mojej mame by sa to donieslo predtým, ako by som sa vrátila naspäť. Však vieš..."
"Aha," súcitne povzdychol. "Ale ja sa nudím. Prídem k tebe, fajn? Mňa zbadať ani nestihnú."
Usmiala som sa. "Fajn, čakám ťa," ... škoda, že ja sa teším na teba viac, než ty na mňa, dokončila som v mysli.
Zložil.
Znovu som si sadla na posteľ a pozerala sa uprene do mobilu. Vravel, že príde. Musím vyzerať zaujato, nie tak, že na neho čakám, odkedy sme sa dohodli, že...
V momente sedel pri mne. Myklo mnou, až som od neho odskočila.
Zasmial sa. "Pozerala si CSI?"
Zamračila som sa. "Hej, prečo?"
"Je to vidieť. Začínaš byť paranoidná."
"Hej!" hodila som do neho vankúš, no šikovne sa uhol a moja "zbraň" skončila na zemi.
Ľahla som si. Damon sa rozvalil vedľa mňa.
"Tak?" spýtal sa.
"Tak čo?" odvetila som nechápavo.
"Čo budeme robiť? Neorišiel som sem na to, aby sme tu len tak ležali."
"Tak sa s tým - len takým ležaním - budeš musieť uspokojiť. Práve som sprišla od Car, som dosť unavená a popravde by som tu a teraz najradšej zaspala," vzdychla som si.
"Tak fajn," prevalil sa na bok, takže teraz bol ku mne tvárou a ja som mohla ešte lepšie vidieť tie jeho krásne modré oči... Jemne som potriasla hlavou. Teraz nie je vhodný čas na to, aby som na neho takto myslela. Jediný náznak a... zbadá to. Zistí to. A neše priateľstvo by bolo v troskách...
"Poďme kecať," zahlásil.
Zasmiala som sa. "Čo si baba?"
Usmial sa, ale stále mi pozeral rovno do očí. Skoro som skolabovala, len aby som nedala najavo, ako veľmi sa mi páči.
"Možno. Čo ten film?"
"Čo s ním?"
"Kedy je konkurz?"
Zamyslela som sa. Caroline mi to pripomínala každý deň, ale ja som na to vždy zabudla. A nikdy som si nevedela spomenúť. "Neviem," priznala som. "Asi o mesiac, či tak nejak."
"Fúha... Tak o mesiac je to už asi... mesiac."
Zasmiala som sa. "Tak možno nie."
Na stole mi zapípal počítač. Mala som ho stále zapnutý, tak som k nemu pribehla a otvorila ho. Damon sa na boku prevalil tak, aby na mňa videl.
"Ach," vzdychla som, že som na to zabudla. "To je Bonnie. Už sú štyri, voláme si vždy presne o tomto čase."
"V pohode..."
"Nie, nemusíš..."
"Ale musím," prerušil ma. "Ste nejlepšie kamošky, je v pohode, ak chcete byť samé. Chápem to." Pomaly sa zdvihol z postele. Zastavil sa pri mne, zozadu ma objal a dal mi pusu na líce. Usmiala som sa, ale nebol to úprimný úsmev. Bolelo ma to. Skutočnosť, že ja z neho nikdy nebudem mať viac, ako len tento kamarátsky bozk. Nikdy.
"Maj sa," pozdravil ma a už ho nebolo.
Do očí sa mi nahrnuli slzy, no hneď som ich zotrela. Na počítači som zapla webcameru a prijala hovor od Bonnie.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Valentýnka Valentýnka | Web | 28. února 2012 v 15:38 | Reagovat

užasně píšeš!:)

2 oggyk oggyk | Web | 28. února 2012 v 17:26 | Reagovat

huste tolik toho vymyslet =D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama